• Sme prváci, takže  nám dobre padla správa,  že nás čaká prvá exkurzia aj mimo Bratislavy. Nebola to akcia našej triedy, prvýkrát sme sa zišli všetci, ktorí chceme pracovať na rôznych úlohách v rámci programu  Sokrates.
• Téma exkurzie sa nám pozdávala – bobry! Od našich učiteľov sme počuli, že múdre knihy( s rokom vydania okolo 1990) už zopár rokov nemajú pravdu, keď tvrdia, že bobry na našom území neexistujú.
• Nakoniec vysvitlo, že to nebude romantická vychádzka po stopách bobrov, museli sme za jedny peniaze a jeden deň prejsť všetky lokality, o ktorých budú jednotlivé tímy sokraťákov písať.
• Prvá zastávka bola v Slávičom údolí v západnej časti Bratislavy a namiesto bobrov sme si vypočuli výklad pani profesorky Caltíkovej  o slávnych ľuďoch zo slovenskej histórie, ktorí sú tu pochovaní – lebo v malebnom údolí  slávikov je cintorín.
• Nás zaujímal predovšetkým hrob Alexandra Dubčeka – politika, ktorý sa pokúsil demokratizovať socializmus roku 1968 a proti ktorému nás na 20 rokov „navštívili“ na tankoch a bojových stíhačkách vojská Varšavskej zmluvy – hoci aj my sme boli jej členom.
• Zaujímavé fakty sme sa dozvedeli aj o vojnových pilotoch slovenského a českého pôvodu, ktorí počas 2. svetovej vojny bojovali proti fašizmu  po boku Angličanov. Tí, čo  prežili, boli za socializmu prenasledovaní  a súdení (lebo nebojovali  po boku Ruska – hoci proti tomu istému nepriateľovi). A tí, čo padli v cudzine, nemohli byť až do roku 1989 pochovaní v rodnej zemi. Práve prenesené pozostatky Ota Smika ktorým sme sa poklonili,  sú toho dôkazom.
• Aj keď sme sa tešili na to, že vypadneme z Bratislavy, zastavili sme sa ešte pod hradom Devín (patrí ešte do územia Bratislavy). Tu nám naše profesorky porozprávali a ukázali, kade prechádzala železná opona medzi socializmom a kapitalistickými krajinami. Aj keď v tejto štvrti žijú obyvatelia, nikto sa slobodne nemohol v blízkosti hraníc pohybovať bez špeciálneho povolenia. Dva pásy ostnatého drôtu so signalizačnými raketami boli oddelené dvojmetrovým priestorom vysypaným pieskom, takým jemným, že bolo vidno i vtáčiu stopu. Aby sme pripomenuli, že už nie sme oddelení plotom od ostatných obyvateľov Európy, chytili sme sa za ruky a vytvorili živú reťaz.
• A bobry ešte stále boli v nedohľadne... Ďalšia zastávka bola v dedinke Vysoká  na Morave, na druhej strane asi 4- metrovej  šírky rieky už bolo rakúske územie. Druháci navštívili  riaditeľa školy, od ktorého sa prvýkrát  pred rokom dozvedeli naše učiteľky, že na Slovensku žijú bobry.
• V polesí Plaveckého Štvrtka náš už čakal vo svojom aute skutočný pán horár, ktorý náš autobus nasmeroval úplne blízko k lokalite, kde žijú bobry. Ukázal nám stopy, ohryzené kmene stromov, priehrady v kanáloch – ale bobry sme vidieť nemohli! Iba človek, ktorý bez pohybu zotrvá dlhší čas v lese skoro ráno alebo pred večerom, môže bobra zbadať. Napriek tomu to bol pre nás nezabudnuteľný zážitok! Pán horár nám presne povedal o ich zvykoch, strave, o ich stavbárskom umení.
• Ešte nás čakala ďalšia cesta – národná pamiatka: Mohyla M. R. Štefánika na Bradle.  Múzem Slovenskej národnej rady na Myjave. Našťastie,  túto tému mali na štúdium iní, hlavne Monika, ktorá  pochádza  práve  z Myjavy.
• Cestou domov sme dokonca videli aj rodný dom osvieteneckého slovenského spisovateľa a prvého kodifikátora slovenčiny Jána Hollého.
• Škoda len, že naši učitelia sú takí šporovliví –  z tohto bohatého programu sme mohli mať štyri exkurzie – štyrikrát sme mohli takto dobre zabávať a spoznávať spolužiakov (a hlavne spolužiačky).

                                    Spracovali: Matúš Buzinkay a Lukáš Ogrodník